SME, 19.01.2001 - Jediné, čo zostalo na mieste dnes už zaniknutej obce Mochovce, je cintorín a starý kalvínsky kostol.
Je to dvadsať rokov, čo z rodiska odišiel posledný zo 488 obyvateľov dnes už zaniknutej obce Mochovce. Keď v roku 1978 vláda ČSSR rozhodla, že v tejto lokalite postavia atómovú elektráreň, tunajších obyvateľov sa na názor nikto nepýtal. Domy museli predať a jednoducho sa vysťahovať.
„Všetko sa to začalo už v roku 1973. Vtedy vydal Krajský národný výbor v Bratislave stavebnú uzáveru z dôvodu plánovania stavby. O päť rokov neskôr vláda schválila výstavbu,“ rozpamätáva sa posledný predseda Miestneho národného výboru v Mochovciach Alexander Šidó.
Predsedom bol desať rokov. No nikdy v Mochovciach nebýval. Narodil sa v Dunajskej Strede, dnes žije tento už 78-ročný dôchodca aj so svojou manželkou vo Veľkej Doline, malej dedinke, vzdialenej asi 15 kilometrov od Šale.
„Mochovce boli zániková obec. Považovali ju za najzaostalejšiu dedinku v okrese, v ktorej čas zastal. Bývali tam skromní a mierumilovní ľudia. Tažko sa im odchádzalo. Takmer polovica občanov mal nad šesťdesiat rokov. Mladí šli za prácou do mesta a nebrali vysídľovanie tak vážne. Keď v minulosti zomreli v dedine za rok traja ľudia, už to bolo veľa. Počas vysídlenia zomrelo vyše 25 ľudí!“ hovorí dôchodca.
Ľuďom nemizli pred očami len vlastné domy, ale aj neďaleký Kohútí vrch. „Bola to tichá obec. Keď nastúpili mechanizmy, také stroje sme nikdy predtým nevideli, a keď začali búrať Kohútí vrch, triasla sa celá dedina aj s nami,“ spomína Šidó.
Prvý sa odsťahoval farár. Na farskom úrade zriadili vysídľovaciu komisiu. Organizovala výkup domov a pozemkov a tiež vysťahovanie. Asi dve tretiny Mochovčanov šli bývať do Levíc, ostatní si pokúpili domy alebo byty v okolitých dedinách.
„Boli takí ľudia, čo sa roztriasli pri pomyslení na odchod. Dedinčania išli bývať do činžiaka. Niektorí tam nevydržali ani dva mesiace. Sťažovali si, že nemajú kam ísť, nemajú záhradku, museli kupovať ovocie, platiť za vodu. Zostali im len tie steny. Darmo išli von na prechádzku,“ vysvetľuje.
Jediné, čo zostalo na mieste dediny, ktorú síce nezlomilo sedem storočí, no betónový gigant áno, je cintorín a starý kalvínsky kostol. V čase výstavby elektrárne slúžil ako sklad nábytku. „Vlani sme založili združenie obyvateľov Mochoviec a snažíme sa kostol opraviť. Najskôr sa pustíme do strechy,“ hovorí ďalší mochovský rodák Zoltán Szantó.
