SME, 15.02.2002 - Prešli dva mesiace a Roman naliehal, aby Aleš splatil dlžobu. Pred časom mu predal psa, ale peniaze zaň ešte nedostal. Predaného psa nechcel späť, vymáhal peniaze: dve a potom tritisíc korún. Schmatol útleho sedemnásťročného Aleša, ktorý vyrastal v rodine kolotočiara a naložil ho do škodovky.
Spolu s ďalšími kumpánmi prejazdili celý chotár, ale nenašiel sa nikto, kto by Alešovi peniaze požičal, a ten mohol splatiť svoj dlh. Zakaždým, keď sa vrátil s prázdnymi rukami, dostal tvrdé rany. Nakoniec zamierili do krčmy, mala to byť posledná nádej. Ale márne. Aleš si myslel, že Roman len žartuje, keď sa vyhrážal, že príde o ucho, ak nedostane peniaze na ruku hneď. Dobiedzal, aby splatnosť ešte predĺžil. No Roman vytiahol nôž a po troch záberoch zostal Alešovi len spodný lalok. Roman odrezané ucho vyhodil chladnokrvne von oknom.
Z rany sa rinula krv a cesta autom pokračovala. Tentoraz do zlatomoravskej nemocnice. Uterák, ktorý si k hlave priložil, bol onedlho nasiaknutý krvou.
Cestou kumpáni vymysleli, čo má Aleš doktorom povedať - že mu vyletela karbobrúska. Inak ho Roman podreže. Lekárovi však bolo jasné, koľká bije a zavolal políciu. Rezača zatkli priamo v nemocnici a večer ostatných.
Roman je vo svojich 23 rokoch za nedeľné vyčínanie, navyše pod vplyvom alkoholu, obvinený z trestného činu vydierania. Sadzba je v jeho prípade 2 - 8 rokov väzenia. Okrem toho bol ešte v minulosti obvinený z trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom a ublíženia na zdraví.
pátek, února 15, 2002
pátek, února 08, 2002
Pre nepočujúceho Štefana je mobil revolúciou
SME, 08.02.2002 - Štefan vytiahne z vrecka mobilný telefón a položí ho na stôl pred sebou. „Pre mňa je to veľká revolúcia. Môžem komunikovať na diaľku bez osobného stretnutia,“ usmieva sa. Na prvé počutie to znie absurdne, reč však nie je o telefonovaní, ale o posielaní SMS správ. Za stolom sedíme traja, okrem Štefana aj počujúca Anna. Zjednodušuje a posunkami tlmočí.
Štefan pochádza z Kežmarku. V detstve mohol navštevovať bežnú materskú školu, lebo vyrastal s bratom. Od deviatich rokov videl svojich rodičov len cez víkend. Keďže škôl pre nepočujúcich bolo málo, jedinou možnosťou výchovy a vzdelávania bol preňho internátny spôsob. „V internáte som sa necítil ako doma. Veľa som plakal. Trápil som sa,“ hovorí tichým hlasom Štefan. Pri prvom stretnutí mu ťažšie rozumieť. Nepočuje, ale nie je nemý, rozprávanie musel dlho trénovať. Jeho odpovede sú jednoduché. Posunková reč má len niečo vyše tisíc výrazov. Komunikačná bariéra neumožňuje, aby členovia rodiny mali aj počujúcich priateľov. „Máme inú povahu, s nepočujúcimi si rozumiem lepšie,“ dodáva na vysvetlenie Štefan.
V stolárskej dielni vyhráva pri práci rádio. „Kolegovia počúvajú správy. Ja chcem hneď vedieť, čo je nové. Ale ostatní mi kývajú, aby som ich nechal dopočúvať. Potom mi dajú len strohú informáciu z celej správy,“ opisuje každodenné bariéry. Človek by si pomyslel, ako radi by nepočujúci čítali noviny. Nie je to však tak, v tlači je veľa slov, ktorých obsahu nerozumejú. Ak sa o niečo veľmi zaujímajú, musia si mnoho slov nechať opísať v posunkovej reči. Najradšej majú televízor. Pozerajú posunkované správy a teletext. Aj sledovanie filmov s titulkami robí mnohým nepočujúcim problém, prirýchlo sa vymieňajú a je v nich veľa neznámych slov.
So svojou nepočujúcou manželkou Vierkou sa zoznámil na odbornom učilišti v Bratislave. Obaja sa učili za krajčírov. Pred štrnástimi rokmi sa vzali a bývanie si našli v Nitre. Prvá dcérka sa im narodila až po ôsmich rokoch. Čoskoro zistili, že aj Dianka je nepočujúca. „Bol som trochu sklamaný, ale už nie som. Je s ňou veselo. Len veľa papuľuje. Áno, dá sa to aj v posunkoch,“ opisuje neznámy svet Štefan. Poučená stratou domova v internátnej škole začala rodina hľadať nové možnosti výchovy a vzdelávania pre svoje dieťa. Výbornou správou pre nich bolo, že vo dvoch materských školách v Nitre začali integrovať sluchovo postihnuté deti medzi zdravé deti. Na ticho si už zvykli, pokojne prijali aj nedávnu správu, že ani druhá dcéra Renátka nevykročí zo sveta ticha. Radi by dali svojim deťom možnosť študovať aj na vysokej škole. To by však bolo možné len s asistentom, ktorých je stále málo a pracujú len ako dobrovoľníci.
Ich každodenný život je namáhavý. Obmedzenia sú na každom kroku. Na úrad musí prísť Štefan s tlmočníčkou, vodičský preukaz mu dajú len na osobné auto, v obchode sa predavačka nenamáha a nesústredí sa na ťažšie zrozumiteľnú reč. Radšej povie, že tovar nemajú. A každý deň to isté dookola.
Štefan pochádza z Kežmarku. V detstve mohol navštevovať bežnú materskú školu, lebo vyrastal s bratom. Od deviatich rokov videl svojich rodičov len cez víkend. Keďže škôl pre nepočujúcich bolo málo, jedinou možnosťou výchovy a vzdelávania bol preňho internátny spôsob. „V internáte som sa necítil ako doma. Veľa som plakal. Trápil som sa,“ hovorí tichým hlasom Štefan. Pri prvom stretnutí mu ťažšie rozumieť. Nepočuje, ale nie je nemý, rozprávanie musel dlho trénovať. Jeho odpovede sú jednoduché. Posunková reč má len niečo vyše tisíc výrazov. Komunikačná bariéra neumožňuje, aby členovia rodiny mali aj počujúcich priateľov. „Máme inú povahu, s nepočujúcimi si rozumiem lepšie,“ dodáva na vysvetlenie Štefan.
V stolárskej dielni vyhráva pri práci rádio. „Kolegovia počúvajú správy. Ja chcem hneď vedieť, čo je nové. Ale ostatní mi kývajú, aby som ich nechal dopočúvať. Potom mi dajú len strohú informáciu z celej správy,“ opisuje každodenné bariéry. Človek by si pomyslel, ako radi by nepočujúci čítali noviny. Nie je to však tak, v tlači je veľa slov, ktorých obsahu nerozumejú. Ak sa o niečo veľmi zaujímajú, musia si mnoho slov nechať opísať v posunkovej reči. Najradšej majú televízor. Pozerajú posunkované správy a teletext. Aj sledovanie filmov s titulkami robí mnohým nepočujúcim problém, prirýchlo sa vymieňajú a je v nich veľa neznámych slov.
So svojou nepočujúcou manželkou Vierkou sa zoznámil na odbornom učilišti v Bratislave. Obaja sa učili za krajčírov. Pred štrnástimi rokmi sa vzali a bývanie si našli v Nitre. Prvá dcérka sa im narodila až po ôsmich rokoch. Čoskoro zistili, že aj Dianka je nepočujúca. „Bol som trochu sklamaný, ale už nie som. Je s ňou veselo. Len veľa papuľuje. Áno, dá sa to aj v posunkoch,“ opisuje neznámy svet Štefan. Poučená stratou domova v internátnej škole začala rodina hľadať nové možnosti výchovy a vzdelávania pre svoje dieťa. Výbornou správou pre nich bolo, že vo dvoch materských školách v Nitre začali integrovať sluchovo postihnuté deti medzi zdravé deti. Na ticho si už zvykli, pokojne prijali aj nedávnu správu, že ani druhá dcéra Renátka nevykročí zo sveta ticha. Radi by dali svojim deťom možnosť študovať aj na vysokej škole. To by však bolo možné len s asistentom, ktorých je stále málo a pracujú len ako dobrovoľníci.
Ich každodenný život je namáhavý. Obmedzenia sú na každom kroku. Na úrad musí prísť Štefan s tlmočníčkou, vodičský preukaz mu dajú len na osobné auto, v obchode sa predavačka nenamáha a nesústredí sa na ťažšie zrozumiteľnú reč. Radšej povie, že tovar nemajú. A každý deň to isté dookola.
